Vianoce v detskom domove. Scenár, ktorý si veľa detí vo svojom živote nedokáže ani len predstaviť. Sú však aj deti, ktoré sú rady, že Vianoce strávia v čistom, teplom a rodinne naladenom prostredí. Aj napriek tomu, že nebudú so svojimi biologickými rodičmi.
V Detskom domove Anjelik v Sečovciach sme sa pred sviatkami rozprávali s vedúcou úseku starostlivosti a so psychologičkou o tom, či 
je naozaj také hrozné tráviť Vianoce bez rodiny, v náhradnom domove. „Niektoré deti tu nie sú od malička, najmä tie, ktoré predtým žili vo vlastnej rodine a dostali sa sem pre problémy rodičov, odchádzajú na sviatky do svojej rodiny. Veľmi sa tešia“, hovorí vedúca úseku starostlivosti Mgr. Lenka Zubková.
Ťažké, ale krásne povolanie
Hneď po príchode si všimnete, že na každom kroku vás tu zdravia usmiate tváre zamestnancov. Je vidieť, že práca s deťmi týchto ľudí napĺňa, aj napriek tomu, že to nie je ľahké povolanie. „Sme tu dobrý kolektív a práca nás baví, vážime si ju,“ hovorí o svojich zamestnancoch riaditeľka domova, PhDr. Mária Gojdičová. Táto usmiata a energická „šéfka“, chodí do práce aj na Štedrý deň, pozdraviť pri večeri deti a vychovávateľov a zavinšovať.
V Sečovciach stojí
kmeňová budova detského domova Anjelik, ku ktorej patria ešte dva rodinné domy v Milhostove a Trebišove. Taktiež je okolo 20 detí umiestnených v profesionálnych rodinách v celom regióne. Deti sa navzájom stretajú, poznajú, chodievajú na rôzne kultúrne a iné podujatia a tiež sami vystupujú. „Radi reprezentujú domov a tiež ich teší, že niekto ocení potleskom ich snahu“, hovorí Mgr. Lenka Zubková. „Jedna naša slečna dokonca sama začala vytvárať choreografie pre svojich kamarátov, učí ich tance na nové pesničky, navzájom pracujú a potom nám to predvedú. Baví ich to.“
V kmeňovej budove fungujú tri špecializované skupiny detí. V prvej sa nachádzajú telesne postihnuté deti, najmladšie má 5 mesiacov a ich diagnózy sú veľmi ťažké. Ide napríklad o detské mozgové obrny, rázštepy a podobne. Vyžadujú si neustálu ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú im tu poskytujú 24 hodín denne zdravotné sestry.
V skupine mentálne postihnutých detí je veľmi dôležitá výchovná starostlivosť. Pedagógovia a špeciálni pedagógovia sa venujú rozvíjaniu schopností detí v rámci možnosti, podľa ich diagnózy.
Dve samostatné skupiny tvoria deti z rodín, ktoré nemali doma bytové podmienky, alebo im nebola venovaná dostatočná starostlivosť rodičov. Chodia do školy, robia si úlohy, hrajú sa. Patria do rodiny ostatných detí s vychovávateľmi. Často sú tu umiestňovaní súrodenci, dôraz sa kladie na to, aby boli bratia a sestry spolu. Zbytočne sa nepretŕhajú rodinné putá.
Na Vianoce domov, alebo nie?
Vianoce, čas, ktorý chce každý tráviť so svojou rodinou, je pre deti v detskom domove časom „pobytov doma“. „Nabalíme im tašky s oblečením a osobnými vecami a odídu domov až do nového roka. Nesmierne sa tešia na vlastnú rodinu, aj keď si uvedomujú, že tam budú veľmi zlé podmienky, hygiena, zima či nedostatok jedla, rodina je rodina“, hovorí Mgr. Lenka Zubková.
Nie všetky deti z domova sa však domov tešia. Niektoré odídu na pobyt raz a viac tam už nechcú ísť. „Nerozumejú si so zvyškom rodiny, zdajú sa im iní. Predsa len, výchova a návyky, ktoré získajú tu, môžu byť diametrálne odlišné napríklad od života v rómskej osade, odkiaľ viacero detí pochádza“, hovorí psychologička, Mgr. Lucia Jacková, ktorá taktiež pracuje v domove Anjelik.
Tí, ktorí ostávajú v domove aj cez sviatky, zažijú všetky potešenia Vianoc, ktoré im len vieme z pozície vychovávateľov poskytnúť.
Štedrá večera je pri veľkom stole v jedálni, v jednej skupine je 10 až 13 detí spolu s vychovávateľom, podáva sa tradičné menu a deti majú možnosť ísť aj do kostola. Nie je to síce v kruhu svojich rodičov, no všetko je maximálne prispôsobené tomu, aby mali čo najkrajšie Vianoce. Samozrejme, nezabúda sa ani na darčeky. Nakupujú ich pre deti vychovávatelia, ktorí s nimi trávia najviac času, vedia, po čom túžia, v rámci rozpočtu sa snažia naplniť ich očakávania.
Niektoré deti prídu do domova viackrát. Rodičia sa trocha postavia na nohy, vezmú ich k sebe, no keď sa situácia zasa stane kritickou, musia sa deti vrátiť k nám. „Niektorí však chodia deti navštevovať. Pravidelne sa tu stretajú a deti aj rodičia sa tešia. Ide o udržanie vzťahu, väzby, dieťa vie, že niekam patrí, aj keď je momentálne odlúčené, okamihy návštev sú veľmi emotívne a krásne“, hovorí vedúca úseku starostlivosti.
Ťažké životné príbehy a rozhodnutia
Najstaršou odchovankyňou domova je 17 ročná slečna, ktorá dovŕši osemnásť rokov v apríli. Je vo veľmi ťažkej situácii. V domove je už druhý raz, spolu so svojimi troma mladšími súrodencami, za ktorých podvedome prijala zodpovednosť a považuje sa za ich druhú matku, alebo ochrankyňu. V priebehu pol roka prežila opätovné odcudzenie od rodičov, pobyt na pár mesiacov v krízovom centre a teraz sa opäť presunuli k nám. „To, čo si tie deti prežili za pol roka, by bolo veľmi ťažké aj pre dospelého človeka.“ Najstaršiu slečnu teraz čaká rozhodovanie, čo ďalej. Detský domov jej pomôže nájsť ubytovanie v krízovom centre, či domove na pol ceste, no aj ona sama musí vedieť, či sa chce vrátiť domov, pokračovať v štúdiu na vysokej škole, alebo sa osamostatniť. Je to veľké a dôležité rozhodnutie pre tak mladého človeka.
Deti v domove sa učia aj hospodáriť s peniazmi, dostávajú vreckové, ktoré môžu použiť na čo chcú. Niektoré si šetria a kúpia si vysnívanú vec. Napríklad šesť ročné dieťa dostáva šesť až sedem eur na mesiac. Nie sú to veľké sumy, ale deti s nimi musia narábať sami. To je dôležité.
Oblečenie či hračky im nechýba. No pocit vlastnej rodiny sa nedá nahradiť materiálnom.
