Koho by ste označili, z našich národných literárnych tvorcov, za slovenského Homéra? Na Slovensku dožičili pomenovanie po najvýznamnejšom gréckom epikovi slovenskému pedagógovi, spisovateľovi štúrovskej generácie, zberateľovi a vydavateľovi ľudových rozprávok, kňazovi, prekladateľovi, publicistovi, redaktorovi, kritikovi, folkloristovi, básnikovi a literárnemu historikovi v jednej osobe, Pavlovi Dobšinskému. Tomuto najvýznamnejšiemu zberateľovi ľudovej slovesnosti je venovaná výstava s názvom O slovenskom Homérovi, ktorú vytvorila Štátna vedecká knižnica v Košiciach v spolupráci so Zemplínskou knižnicou v Trebišove. Inštalovaná je v týchto dňoch v priestoroch Zemplínskej knižnice. Čitatelia si ju budú môcť prezrieť do 6. apríla 2014.
Pavol Dobšinský sa narodil sa 16. marca 1828 v Slavošovciach v učiteľskej rodine. Po gymnaziálnych štúdiách v Rožňave v Miškolci sa Dobšinský dostal na lýceum do Levoče, kde študoval filozofiu a teológiu. V rokoch 1848 – 1849 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, neskôr pôsobil ako kaplán. Bol tajomníkom veľkorevúckeho farára Samuela Reussa. V rokoch 1855 – 1858 bol evanjelickým farárom v Bystrom (dnes Rožňavské Bystré). Od roku 1858 prednášal na novozriadenej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a po roku 1861 pôsobil ako evanjelický farár v Drienčanoch.
Pavol Dobšinský bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Básnickými prvotinami prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Považje, Život, Holubica. Sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred publikovaním ich zbavil pôvodnej erotickosti a šťavnatého humoru, vďaka čomu sa ľudové diela, pôvodne určené dospelým, stali obľúbenými a vhodnými medzi detskými čitateľmi. 
Najväčšie dielo, Prostonárodné slovenské povesti, vydal Dobšinský na sklonku svojho života. Táto doposiaľ najobsiahlejšia zbierka slovenských rozprávok vyšla v rokoch 1880 – 1883 v Martine v ôsmich zošitoch a tvorilo ju 90 rozprávok. V krátkom príhovore Dobšinský opisuje pohnútky, ktoré ho viedli k zostaveniu a k vydaniu tejto rozprávkovej zbierky. Staršie vydania slovenských ľudových rozprávok boli podľa neho už dávnejšie rozobraté a čitateľovi neprístupné. Doterajšie vydania však splnili významnú úlohu. Mnohí k nim siahli ako k dôležitému prameňu poznania života a kultúry slovenského ľudu. Do zbierky napokon zaradil aj väčšinu rozprávok zo zbierky J. Rimavského a v pozmenenej podobe aj niektoré ľudové rozprávky Slovenských pohádek a pověstí od B. Němcovej, ako napríklad Soľ nad zlato, O dvanástich mesiačikoch a iné. Ostatné rozprávky boli v Prostonárodných slovenských povestiach uverejnené po prvý raz.
Dobšinský prekladal z viacerých jazykov, najmä z francúzštiny a angličtiny. Zaslúžil sa aj o zachovanie mnohých historických dokumentov (materiály o Jednote mládeže slovenskej, študentské zborníky, súbory ľudovej slovesnosti, atď.) a o podchytenie talentov pre literatúru.
V živote mal dve veľké lásky. Oženil sa prvý raz s Paulínou Schmidtovou. Jeho druhou láskou sa stala Adela Medvecká- Čajaková, vdova po Jankovi Čajakovi a sestra Terézie Vansovej. Významný tvorca slovenskej literatúry zomrel v Drienčanoch 22. októbra 1885.
